Zo 194 ľudí popravených v období heydrichiády v Pardubiciach chýbajú bližšie informácie o životoch piatich osôb. Niektoré iné dlho neznáme osudy obetí mapuje nová kniha Des dýchol do tváre: Heydrichiáda a obete pardubického Kaštieľa 1942, povedal historik a autor publikácie Vojtech Kyncl z Historického ústavu Akadémie vied SR (AV). Kniha, ktorá vyjde 17. júna, sa podľa Kyncla venuje aj ľuďom, ktorí boli za vraždenie zodpovední – predstaviteľom nacistickej okupačnej moci a tuzemským udavačom. Kyncl podotkol, že názov knihy vychádza z úryvku básne ženy, ktorej manžel bol popravený.
Popravisko gestapa bolo v Pardubiciach na mieste dnešného Pamätníka Zámeček. Takmer dve stovky ľudí tu zahynuli medzi 3. júnom a 9. júlom 1942. Išlo o obyvateľov nacistami vypálenej obce Ležáky, príslušníkov odboja, ale aj desiatky ľudí, ktoré na popravisko dostali osobnú zášť a udanie od niekoho, kto ich poznal – suseda, známeho či príbuzného.
Z doteraz neznámych osudov ľudí popravených v Pardubiciach sa podľa Kyncla v knihe podarilo popísať napríklad život Václava Holého. „Bol to legionár, veľmi dôležitý človek medzivojnového vojenského vývoja na Královéhradecku,“ povedal Kyncl. Za protektorátu sa Holý rýchlo zapojil do odbojovej organizácie Obrana národa. „Holý v roku 1942 ukrýval krajského tajomníka sociálnych demokratov Jozefa Vaňka. Holého zatkli 2. júna 1942 a bol popravený 5. júna 1942, ako nebezpečný element českej národnej inteligencie. Človek, ktorý patril do vojenskej aj intelektuálnej elity,“ popísal Kyncl. V ten istý deň ako Holý bol zavraždený Vanek.
„V prípade Pardubíc zo 194 obetí chýba určiť päť ľudí. V popravčích protokoloch sú označení ako osoby bez stáleho bydliska. Možno išlo o tulákov, možno o ľudí, ktorí boli chytení, keď sa niekde skrývali. Ale nie sme schopní k nim aj napriek všetkej snahe dohľadať ďalšie informácie. Pevne veríme, že keď zverejníme knihu, tak tých informácií príde oveľa viac,“ podotkol Kyncl.
Kyncl sa s pomocou archivárov, múzejníkov i pamätníkov zameral aj na mapovanie životov pozostalých – predovšetkým osirelých detí. Popísal príbehy solidarity, kedy sa detí ujali susedia či známi. „Z Pardubíc máme príbeh manželov Paloušových. Alvín Palouš, bol elektrotechnik a majiteľ miestnej továrne, so ženou Máriou nemohli mať deti a adoptovali si chlapcov. Manželia pomáhali parašutistom zo skupiny Silver A a boli zatknutí a popravení. Chlapec bol ukrytý cez sociálny odbor pardubického magistrátu. Doviezli ho z Pardubíc až k Domažliciam, len aby z dohľadu gestapa to dieťa úplne zmizlo,“ popísal Kyncl.
Na pátranie po menách udavačov i osudoch obetí potom Kyncl povedal, že ako najúčinnejšie sa ukázalo zistiť, odkiaľ obeť pochádzala a preštudovať tamojšiu kroniku. „Väčšinou sa tam záznam nájde. Že ten človek bol zatknutý na základe niečieho udania. Ak ‚chytneme‘ aj meno udavača, tak potom možno cez miestnu príslušnosť, napríklad v Prahe alebo v archíve v Hradci Králové, dohľadať, že ten človek bol postavený pred súd a odsúdený,“ popísal.
Kyncl spomenul príbeh sedemnásťročného študenta z Náchoda, ktorý, kvôli zlému prospechu, za prvého stanného práva udal svojich učiteľov. „Bolo odhalené, že ten anonymný pisateľ je on, vylúčili ho zo školy,“ povedal Kyncl. „Lenže on to isté zopakoval počas druhého stanného práva. Tam už si pre neho prišlo gestapo a bol popravený za tzv. falošné udavačstvo,“ popísal. Dodal, že v období heydrichiády bolo v Protektoráte Čechy Morava za tento čin popravených asi osem ľudí. Kyncl tiež uviedol, že bádateľom sa vo výskumoch, z ktorých kniha vychádza, podarilo popísať sieť udavačov, ktorí pôsobili na Pardubicku. Týchto 12 osôb, ktorí podľa historika boli po vojne odsúdení, malo na svedomí smrť 25 až 30 ľudí.
Výskum, z ktorého publikácia vychádza, sa venuje aj niektorým komisárom gestapa z Pardubíc, Hradca Králové, Náchoda či Kolína. „Zaujímal nás priebeh heydrichiády aj z hľadiska zatýkania. Čo vedelo gestapo, aby mohlo prinútiť zatknutých odbojárov k tomu, aby prehovorili, nielen samotným hrubým násilím. (…) Aké informácie chceli a ako ich získali,“ dodal.
